Jdi na obsah Jdi na menu
 


Stručný pohľad na právny štát a na predpoklady jeho fungovania 

 

 

 

Hlavným orgánom v spoločnosti, ktorý je inštitucionálnym vyjadrením politickej moci je štát, ktorý sa tradične považuje za súčasť politického systému. Štát je najrozmanitejšie definovaný politologický pojem. Vyjadruje určitú politologickú organizáciu moci na určitom území, prípadne samotné územie. Podstata definícií štátu sa orientuje na inštitucionálnu moc v spoločnosti, organizovaných občanov, politickú moc centrálnej sféry (vláda, parlament, najvyšší súd), vládu, zastupiteľskú sústavu, inštitucionalizované násilie menšiny (vládnuca vrstva) voči ostatnému obyvateľstvu, legitimizovaný priestor pre politickú sebarealizáciu strán, nástroj sociálnej triedy, majetok monarchu. Definícia závisí od civilizačného stupňa, vládnuceho systému a teoretického poznania.

 

Právny štát - Úvahy, z ktorých sa zrodili zárodočné črty právneho štátu, sa objavili už v antickom Grécku. Už tam začínal vládnuť zákon ako neobmedzený vládca nad všetkým. Bolo nepredstaviteľné, aby sa ktokoľvek postavil nad právo, nad zákon a spravodlivosť. V tom, že aj nad vládnucimi panuje zákon, videl už Platón spásu štátu. K tomu pristúpil Aristoteles s presvedčením, že zákon musí byť akousi pevnou ochrannou hrádzou slabých pred svojvôľou silných. Významným prínosom do teórie právneho štátu bola koncepcia prirodzeného práva a teória spoločenskej zmluvy. V nich pramení aj nová koncepcia práv a slobôd človeka (občana). Až tu sa v skutočnosti začína formovať proces ľudského a občianskeho uvedomovania sa, ako aj nového chápania vzťahu medzi vládnucim a ovládaným. V 16. storočí francúzsky mysliteľ J. Bodin vyslovil myšlienku suverenity štátu.

 

Suverenita je chápaná ako najvyššia moc a vedúcou myšlienkou bola snaha zmeniť hierarchické usporiadanie politického vplyvu v krajine /Namiesto cirkvi mal ako nositeľ moci nastúpiť štát/. Samotný pojem právny štát získal požadovaný výraz až na konci 19. storočia. Presadzovala sa idea právneho štátu a myšlienka spoločenskej zmluvy. Idea právneho štátu znamená, že štát nemôže práva a slobody občanom dať ani vziať, pretože človek sa s ľudskými právami narodil. Možno ho vnímať ako súhrn suverenity štátu, nadradenosti ústavy a zákonov nad činnosťou štátu a všetkých komponentov v ňom sanachádzajúcich /od občana, cez pol. inštitúcie, cirkvi, podniky/ a zákonmi garantovaných rovných politických práv všetkých občanov bez rozdielu pohlavia, majetku, rasy, náboženstva a národnosti. Právny štát ma v podstate nasledujúce znaky:

  • suverenitu štátu /zvrchovanosť štátu a národa/ - sa vymedzuje ako nezávislosť štátnej 
    moci od akejkoľvek inej moci, či už vo vnútri štátu, alebo mimo hraníc daného štátu. Teória štátnej suverenity pochádza od Jeana Bodina a podľa neho suverenita je neobmedzená moc vydávať zákony, moc je nedeliteľná a nescudziteľná /teda monopolná/ a je trvalá a stála. Rozlišujeme suverenitu vnútornú a vonkajšiu. Vnútorná suverenita znamená nezávislosť štátnej moci od iného politického subjektu vo vnútri štátu. 
    V demokratických štátoch to znamená moc podrobenú zákonom. Vonkajšia suverenita znamená právo štátu uzatvárať medzinárodné dohody a zmluvy, nadväzovať a udržiavať diplomatické styky apod. Suverenita je teda v medzinárodných vzťahoch politický a právny výraz nezávislosti, samostatnosti štátu. Neznamená izoláciu, ale predpokladá nevyhnutnosť spolupracovať s inými štátmi, pretože spolupráca dokáže zabezpečiť suverenitu štátu - príkladom je kolektívna bezpečnosť,
  • demokratický určené limity /hranice a obmedzenia/ výkonu zvrchovanosti štátu,
  • štátom garantované rovné práva všetkých občanov bez rozdielu v oblasti politiky, prístupu k informáciám a individuálnym príležitostiam,
  • vytvorenie všeobecne záväzných pravidiel /ako majú byť vytvorené zákony, ako ich možno meniť, kto ich vydáva, moc je legitimizovaná ústavou a zákonmi, tvorba zákonov je nezávislá od priania sociálnych skupín/.
 

Základom právneho štátu je demokraticky vytvorená ústava, ktorá zaručuje:

  • kompetenciu štátnych orgánov, inštitúcii,
  • spôsob, ako inštitúcie vznikajú,
  • komu sa za svoju činnosť zodpovedajú.

  

V právnom štáte nemôžu existovať zákony, ktoré by súčasne neplatili pre štátnu moc a predstaviteľov štátnych orgánov. Platí zásada, že vláda vyžaduje od svojich občanov len to, čo ona samotná cíti a rešpektuje. V právnom štáte kvalita práva poskytuje občanom právne záruky. Občan musí mať istotu, že môže všetko, čo mu zákony nezakazujú, že práva, ktoré už nadobudol budú rešpektované, že môže sám predvídať rozhodnutie štátneho orgánu v konkrétnej veci, a účinnými prostriedkami čeliť proti svojvôli štátneho orgánu. V právnom štáte musí platiť princíp zvrchovanosti ústavy a zákona. 

 

Teórie vzniku štátu

 

Existuje viacero pohľadov na vznik a pôvod štátu. štátu. My sa pokúsime načrtnúť základné pohľady na túto problematiku. So vznikom štátu a jeho fungovaním úzko súvisí aj štátna moc, ktorá si v teórii politiky vyslúžila osobitnú pozornosť.

Jednotlivé teórie vzniku štátu:

A: Patriarchálna teória- vychádza z myšlienky, že štáty vznikajú z rodiny a rodinných zväzkov. Vznik štátu a teda moci sa tu odvádza od otcovskej moci, patriarchu. R. Fillmer- štát vzniká v procese postupného prechodu moci od Adama ako prvého patriarchu a zakladatela pozemského štátu. Jeho otcovská moc sa stelesňuje do moci kráľovskej, reprezentovanej monarchami. 

 

B: Patrimoniálna teória: Patrimónium – v právnickej terminológii, zdedený majetok. Základom teórie je téza, že moc je odvodená od feudálneho vlastníctva štátneho územia.
C.L. von Haller – Vláda je len výkon súkromných práv panovníka, je to prirodzený dôsledok moci a vlastníctva pôdy a nedá sa od neho odtrhnúť. Patrimoniálna teória je spätá s feudálnym systémom organizácie spoločnosti, s panovníkom ako najvyšším vlastníkom pôdy, ktorý ju prepožičiava ako léno svojim vazalom.

 

C: Zmluvná (kontraktualistická) teória – Zmluvné teórie je potrebné spájať s teóriou spoločenskej zmluvy, podľa ktorej zástancov štát vzniká z potreby prekonať prirodzený stav spoločnosti charakterizovaný „vojnou všetkých proti všetkým“ (Hobbes) J. Lock tvrdil, že panovnícka moc nie je zmluvnou stranou, ale len dôsledkom zmluvy. Zmluva sa uzatvára medzi členmi spoločnosti, ktorí sa spoločne zriekajú istých slobôd, z ktorých sa môžu tešiť v prirodzenom stave v prospech bezpečnosti, ktorú im poskytuje spoločnosť.Rousseau najmä vo svojej Spoločenskej zmluve, v ktorej uvádza: „Každý člen dáva svoju osobu a všetku moc pod najvyššiu správu všeobecnej vôle a každý je tiež prijímaný ako neoddeliteľná časť celku. Tento združujúci akt okamžite vytvára z jednotlivých osôb každého účastnika právnicke teleso...“ Výsledkom zmluvy je tak všeobecná vôľa nadradená nad jednotlivými vôľami.

 

D: Mocenská teória- spravidla sa rozlišuje na prirodzenoprávnu a empirickú.

 

D1: Prirodzenoprávny základ už u Platóna „Samotná príroda dokazuje, že je spravodlivé ak silný má viac ako slabý a schopný viac ako neschopný“

 

D2: Empirické teórie vychádzajú z toho, že v spoločnosti sa presadzuje ten, kto má moc a že štát sa rodí ako zriadenie, ktoré sa nachádza v rukách silnejšieho a slúži jeho prospechu.

 

Štátna moc Moc je vo všeobecnejšom zmysle schopnosť indivídua alebo skupiny osôb určovať správanie iných osôb alebo ich zoskupení, schopnosť zabezpečiť požadované správanie.V každej organizovanej spol. existuje určitý systém riadenia- mocenský systém, ktorého cieľom je zabespečiť určitý stav spol. za účelom reprodukcie tejto spoločnosti. V tomto prípade hovoríme o verejnej moci. Osobitnou formou verejnej moci je verejná moc v spoločnosti organizovanej vo forme štátu je to štátna moc. Štátna moc vzniká ako súčasť vzniku štátu. Štátna moc je najvyššia moc v štáte realizujúca funkcie a úlohy štátu. K realizovaniu tohto cieľa disponuje štát štátnym donútením.

 

Štátna moc tak ako každá verejná moc (i moc vôbec) má dve stránky. Na jednej strane zabezpečuje realizáciu spoločenských úloh a na strane druhej prostredníctvom donucovacích prostriedkov potláča odpor tých, ktorí ju neakceptujú. Štátna moc sa realizuje pomocou osobitného aparátu štátneho mechanizmu.

 

Štátna suverenita: suverenitou (zvrchovanosťou) štátu rozumieme politický a právny výraz nezávislosti štátnej moci od akejkoľvek inej vodnej moci tak vo vnútri ako aj navonok, ako aj mimo hraníc štátu.

 

Územná organizácia obyvateľstva a štátne občianstvo: štát predstavuje takú organizáciu spoločnosti, v ktorej sa moc uplatňuje nad obyvateľstvom presne vymedzeného-štátneho územia (princíp teritoriality). Štátne územie predstavuje časť zemského povrchu, ktoré zahŕňa: suchozemský povrch vo vnútri štátnych hraníc,vnútorné vody a tiež pobrežné (teritoriálne) vody, ak ide o prímorský štát a priestor pod i nad suchozemskou a vodnou časťou štátneho územia.

 

Zložky štátu ako zvrchovaného a nezávislého medzinárodno-politického subjektu:

1. suverenita (štát moc je najvyššia, zvrchovaná, nezávislá od akejkoľvek inej moci v rámci svojho územia, rovnako ako aj za hranicami)

2. personálna zložka (obyvateľstvo)

3. teritoriálna zložka (územie štátu)

4. organizačno-inštitucionálna zložka (správne orgány, úrady, štátne inštitúcie a pod.)

 

Osoby ktoré sa trvalo zdržujú na území štátu tvoria jeho obyvateľstvo. Podstatná časť obyvateľov je v trvalom štátnom zväzku so štátom- sú štátnymi občanmi štátu. Na štátnych občanov sa vzťahuje právny poriadok štátu v plnom rozsahu. Požívajú jeho ochranu sú nositeľmi práv, ale aj povinností stanovených jeho právnym poriadkom. Občan štátu je zároveň politickým subjektom, z občanov vychádza a formuje sa štátna moc.

 

Funkcie štátu:

Vnútorné: napr. funkcia ochrany práv a slobôd občanov, ochrana prírody a kultúrnych pamiatok, hospodársko-organizátorská funkcia, vzdelávacia, a pod.

 

Vonkajšie: zabezpečenie hosp. a pol. spolupráce s inými štátmi, funkcia obrany pred agresiou a zabezpečovania vonkajšej bezpečnosti štátu, funkcia vytvárania objektívnej predstavy o štáte v zahraničí.

 

Z právneho hľadiska sa funkcie štátu spravidla členia podľa právomocí a kompetencií štátnych orgánov a to spravidla na funkciu zákonodarnú, výkonnú a súdnu.

 

Legitimita moci: uznanie a rešpektovanie tejto moci.

 

Štátna moc je legitímna vtedy, ak je jej podriadenými osobami vcelku považovaná za oprávnenú. Legitimita ma procedurálnu a hodnotovú stránku.

 

Procedurálna stránka moci: moc je legitímna vždy, ak je výsledkom všeobecne akceptovanej procedúry (pravidlá volieb)

 

Hodnotová stránka moci: moc predstavuje všeobecne akceptovaný systém hodnôt, v ktorom sa moc môže pohybovať.

 

Požiadavka na legitimitu moci: - uznávaná

 

  • rešpekt. Princíp väčšiny pri rozhodovaní
  • vláda má určený čas
  • ochrana menšín

 

Proces legitimity moci by mal prebiehať na základe právnych pravidiel a princípe legality.

Legalita moci: výkon moci na základe právnych noriem.

Moc ktorá vznikla legitímne, ale nekoná legálne stráca aj legitimitu.